top of page
Post: Blog2_Post

Sri Lanka, dojmy z lokálneho života

Toto je môj vlastný subjektívny pohľad, zafarbený mojím vnímaním reality. Spoznávam svet odlišne než bežný turista a všímam si hlavne sociálne aspekty a ako sa ľudia správajú navzájom k sebe a k ostatným...

Zvyčajne sa zdržujem v lokalitách, kde nie sú žiadni turisti. Snažím sa byť nenápadná, veľmi nevyčnievať ako „cudzinec“, prispôsobiť sa lokálnym. Všímam si ich správanie a viem odhadnúť, čo si môžem dovoliť a s kým môžem nadviazať konverzáciu. Ľudia sa mi na mojich cestách otvárajú ako cestopisné knihy a zdieľajú svoje častokrát neuveriteľné a dojímavé životné príbehy...





Na Sri Lanke som už mesiac, a za tú dobu som nadviazala rozhovory s viacerými lokálnymi a počula rôzne príbehy a úskalia ich životov.... Častokrát som nezadržala slzy... ako aj po dnešnej celodennej ceste vlakom... keď som videla všetky tie ľudské osudy... vo vlaku aj mimo vlaku, keď som videla tie príbytky a ten skromný život, ľudí popri koľajniciach...

Úprimne, moje srdce to nieslo veľmi ťažko...


Nikde na svete som necítila v takej veľkej miere takú veľkú beznádej, chudobu a ťažobu života ako práve tu. Nebolo to iba zopár bezdomovcov, a zopár bytostí... Okrem ľudí v top manažérských pozíciach a ľudí s vysokoškolským titulom, ako sú doktori, inžinieri a podobne – tak všetci slušní ľudia, ktorí pracujú v bežných zamestnaniach - ako napríklad predavačka v supermarkete, taxikár, predavači na trhu, farmári, čašníci... ktorí chodia do práce každý deň, od pondelka, do piatku, niektorí aj do soboty, pracujú minimálne 9 hodín, a dostanú za to v prepočte 50 Eur na mesiac (čo je minimálna mesačná mzda na Sri Lanke), z čoho si ledva zaplatia nejaké lacné zdieľané ubytovanie a ledva im zvýši na jednoduché jedlo (ryža a zelenina) a na hromadnú dopravu. ..


A potom tu sú ľudia, ktorí nemajú ani takýto životný „štandard“. Denne zápasia o to, aby mali čo jesť. Je to citlivá téma a ešte ťažšie to je vidieť na vlastné oči a s takýmto človekom prísť do kontaktu. Najradšej by ste pomohli všetkým a rozdali čo mohli, ale ste si vedomí, že toto nevyrieši ich situáciu. No samozrejme, že v istých situáciach vám to nedá a musíte nejako pomôcť.... tu aj 50 centov urobí veľa... A ak im dáte 1 euro, zvýšite ich životný štandard na daný deň rapídne. Tak ako aj dnes, keď žobrala jedna slepá speváčka vo vlaku, a keď som jej dala 500 rupií, čo je zhruba 1 Euro, tak tú bankovku dlho skúmala a bolo vidieť, že takéto bankovky nedostáva.


Ľudia tu majú ledva 50 Eur na mesiac, tak z toho mála môžu rozdať len málo pochopiteľne... No aj to dojíma ohromne moje vnútro, že aj napriek tomu, že ľudia tu zarábajú tak veľmi málo, aj tak dávajú žobrákom. Stále, aj keď 20 rupii (čo je našich 5 centov) stále dajú aspoň niečo málo... A čo je pre mňa najviac dych vyrážajúce je, že títo ľudia, ktorí pracujú tak tvrdo a ťažko a ledva si tým pokryjú svoje najzákladnejšie potreby - majú ÚSMEV NA TVÁRI....


Vidím na ich tvári aj veľké starosti a to, ako ich život ťažko skúša... ale napriek tomu ich srdce neskamenelo a vidím v ich očiach a v ich úsmevoch veľa dobra a láskavosti. A pýtam sa ako je toto možné, do mojich očí hrnú slzy, pretože títo ľudia si zaslúžia všetko na svete a majú len tak málo... Pýtam sa prečo a hľadám vo svojom vnútri odpoveď ako im pomôcť, všetkým do jedného, nech nikto nemusí prežívať zo dňa na deň... viem ale, že jednotlivec nezmení celý svet... ALE jednotlivec môže prispieť k zmene. Ako? To je tá veľká Shakespearovská otázka, ktorú by sme si mali všetci klásť.


Zamýšľam sa nad tým. Láskavým prístupom? finančnou podporou? Osvetou, informovaním ostatných? Otváraním obzorov? Otváraním sŕdc? Informovaním o tomto probléme? Ako zmeniť distribúciu peňazí... raz mi jeden človek povedal, že problém s celosvetovou chudobou nie je o nedostatku peňazí... ale o nedostatku lásky. Nedostatku spravodlivej distribúcie peňazí a ľudskej chamtivosti. Každý si chce nahrabať sám pre seba a mať čo najviac. Takto to je zvyčajne nastavené.


To, o čom tu dnes píšem ale nie je dôkazom a svedectvom toho, aký je tento svet nespravodlivý a ako ide zlým smerom. Omyl.


Napriek tomu, že vidím na vlastné oči to, čo vidím a o čom sa nehovorí, čo sa nedostane na titulky novín... napriek tomu, vidím každý jeden deň minimálne jeden pozitívny akt, kedy niekto urobí niečo len tak... bezpodmienečne lebo cíti, že je to správne a lebo chce niekomu zlepšiť deň, pomôcť, urobiť pre druhého niečo láskavé... len tak, bez očakávania toho „Čo za to dostanem“. Toto sa deje a keďže to zažívam, vidím a praktikujem, tak svetlo nádeje u mňa vždy horí... aj napriek všetkému...


Je pre mňa oči otvárajúce, dych vyrážajúce a srdce topiace vidieť to, že ľudia sú stále dobrí aj napriek všetkému... Aj vďaka tomu viem, že raz sa dostaneme na úplne inú úroveň myslenia kolektívne, kedy budeme vedieť ako tieto nerovnomerné a nespravodlivé problémy vyriešiť... Nie hlavou, ale srdcom.






16 views0 comments
bottom of page