top of page
Post: Blog2_Post

Prečo sa cítime kreatívne zaseknuto

Updated: Apr 16, 2022

Koľko snov zostalo nenaplnených. Koľko slov zostalo nevyslovených. Koľko článkov zostalo nenapísaných. Koľko príspevkov zostalo nezverejnených. Koľko diel zostalo v šuplíku. Koľko piesní zostalo nevyspievaných. Koľko filmov nenatočených. Koľko toho bolo potlačeného, lebo sme sa báli, čo na to povie naše okolie.


To presné číslo sa nikdy nedozvieme. Ak ale súdim na základe seba, tak je to asi 90 % vecí, ktoré kedy vyprodukujem, tak nikdy nezverejním. A na tých zvyšných 10 % musím hľadať sakra odvahu.


Pretože všetko, čo uzrie svetlo sveta sa muselo popasovať s tou najväčšou brzdou - strachom z toho, čo si kto pomyslí, keď zlyhám, keď sa im netrafím do ich vkusu, do ich úrovne chápania, do toho čo sa im páči...

Je fascinujúce pozorovať, prečo sa deti učia tak extrémne rýchlo oproti dospelým. Nie je to iba preto, že sú mladšie a rýchlejšie vstrebávajú nové informácie. Je to hlavne preto, že im je šumafuk, čo si o nich pomyslia druhí. Aspoň do určitého veku... Keď spadnú, tak sa postavia. Nehľadajú svedkov, pred ktorými sa „strápnili“. Vstanú, oprášia kolená a idú ďalej.


To my dospelí si vekom osvojíme túto „superschopnosť“ zastaviť samých seba v napredovaní. Už dlhšie sa cítim tak nejak kreatívne zaseknutá. Mám toľko nápadov a chcela by som viac tvoriť, no nemám energiu. Už ma to ale nebaví, že ja som príčinou svojej stagnácie.


Snažím sa nájsť kľúč z tejto zakliatej komnaty a pritom dvere nie sú zamknuté. 🚪🔑🤯🕊

Môžem ich otvoriť a vyslobodiť sa. Stačí, aby som si urobila inventúru vo svojich myšlienkach a spochybnila tie, ktoré ma uväzňujú.


Niektoré zo zväzujúcich myšlienok:


Je strašidelné byť opäť začiatočníkom.

Preformulovanie môže znieť takto - Je odvážne byť znovu začiatočníkom. Nie každý na to nájde gule, aby začal od znova od nuly. Väčšina ľudí zostane tam, kde sa cíti komfortne. Nevyskúšajú nové veci a nezariskujú. Je obdivuhodné byť znovu v koži začiatočníka. Je to dôkaz, že si sa sem prišla učiť. Si zbierač lekcií. A to si zaslúži uznanie. Môžeš byť na seba právom hrdá!


Bojím sa, že ma nepochopia.

Táto myšlienka pre mňa vytvára najväčšie väzenie... Napísala som na túto tému samostatný článok (ešte na hruscakova.blog.sme.sk) a v každom období svojho života s tým musím pracovať. Niektorých presvedčení sa nezbavíme hneď. Trvalo roky, kým sa do nás niektoré presvedčenia zapísali. Strach z nepochopenia je veľká stopka. ❌


Mne pomáha, keď si uvedomím, že naozaj máme každý svoju vlastnú realitu, v ktorej si žijeme a ktorá je sformovaná na základe všetkých udalostí, ktoré sa nám kedy stali. Nenájdeme ani jeden príklad, kedy by mali dvaja ľudia rovnakú perspektívu a pozerali by na život cez rovnakú optiku. Je to krásne a desivé zároveň. Desivé preto, že práve táto rozdielnosť vytvára nedorozumenia a nepochopenia. A krásne preto, že práve táto rozdielnosť je na nás tak veľmi pozoruhodná a unikátna.


Bojím sa, že to nebude v takej kvalite, akej by som chcela.

My perfekcionisti to máme ťažké. Nikdy nebudeme spokojní až dokiaľ nedosiahneme svoje nedosiahnuteľné štandardy. Sme kritickí a večne nespokojní. Čakáme až budeme 100 % pripravení. Najviac zo všetkého sa bojíme zosmiešnenia. Sme predsa veľavážené dámy a páni.🙊 Nie sme tu na smiech. Toto väzenie je obzvlášť ťažké opustiť, lebo sa tvári „fancy“ a luxusne.👠👜 Ako hovorí Liz Gilberth, perfekcionizmus je strach oblečený v haute cotuture.


Ale v tejto perfektnej komnate nie je žiadne miesto pre chyby a pokiaľ ste sa nenarodili dokonalými, ako sa nimi chcete stať bez experimentovania a chýb? :) V prenesenom význame, je potreba zahodiť chanel kabelku, obliecť si lacné (trochu otrhané) ale stále pekné šaty a ísť s nimi do sveta. Bude to okej. Čo najhoršie sa môže stať? Túto otázku si opakujem, keď sa niečoho bojím. Veľakrát je odpoveďou „musím priznať, že niečo neviem“ alebo „musím priznať, že som sa mýlila“. Keď na konci dňa kvôli tomu nikto nezomrie, tak je to okej. Môžem si dovoliť urobiť chybičku.


Som si istá, že naša hlava je majstrom na tvorbu limitujúcich presvedčení a denne ich vyprodukuje požehnane. Našťastie sme majstri aj na ich odblokovanie.


Ja som presvedčená, že my držíme kľúčik ku dverám, ktoré sme si sami zamkli. V procese učenia sa dospievania na tento paradox ale zabudneme.

Nevadí. Asi by to tu bola nuda, keby sme si na všetko rozpomenuli naraz :)


135 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page